ŽENSKÉ HRANICE

Čo pre Vás znamená slovo žena? Je to nálepka? Status? Biologické kritérium? Sexuálna podstata? Zadok a prsia? Materstvo? Čo si človek predstaví, keď pred ním poviem slovo žena je neuveriteľne široká škála rozličných kúskov nehy, lásky, materstva a sexu. Málokto však vidí pravú podstatu ženskosti.

V dnešnom svete je stále ťažké byť ženou. Ajkeď sa všetci tak usilovne snažia, aby mali ženy rovnaké postavenie ako muži, stále sa nájdu výnimky a hlupáci, ktorý mi dokážu buchnúť medzi oči názor, že ženy patria za sporák a majú držať hubu. Toto je jedna z vecí, ktorá ma nie len poburuje, ale dokáže vo mne prebudiť všetkých mojich démonov. Pre väčšinu mužského pohlavia je žena len stroj na pranie, varenie a rodenie a jediné čo si myslia, že chcú, je dobre sa vydať.

To čo veľakrát muži nevedia pochopiť je, že nech sa akokoľvek snažia, nikdy neuvidia veci tak, ako ich vidia ženy. Aké sú teda hranice únosnosti toho, ako sa muži k ženám správajú? 

Ešte ako malé dievča som bola neskutočné hrdá na to, že som sa narodila ako žena. Bola som so sebou spokojná a nikdy som nevidela na sebe nič zlé. Páčili sa mi dlhé vlasy, oči, pôvab, ktorý vychádzal s mojej detskej chôdze, ale aj spôsob mojej reči. Časom som si uvedomovala, že žena môže byť čím len chce. 

Nikdy som si nemyslela, že to, ako sa obliekam mi prišije na tričko nálepku podľa ktorej ma ľudia hodia do košíka s podobnými ľuďmi. Každý deň som chcela byť niekto iný. Každý deň som sa budila s rôznou náladou, ktorá zadefinovala to, čo si oblečiem v ten deň. Bolo to pre mňa úplne normálne, že som si obliekla rifle, tenisky a tričko a išla som. Cítila som sa v tom rovnako pohodlne ako aj v úzkej sukni po kolená a košeli. Nechcela som sa škatuľkovať, ani predstavovať určitý štýl. Chcela som len, aby v ten deň ľudia videli mňa - človeka - ženu - rovnako silnú ako ktokoľvek iný nehľadiac na pohlavie.

Až neskôr som si uvedomila, ako zle to vplýva na to, ako ma ľudia vidia. Už len ten fakt, že nedokázali zhodnotiť, kto vlastne som im evokovalo predstavu o tom, že sa na niečo hrám. Že sa hrám na ľudí, ktorými nie som. Nesúhlasila som. Ak si predstavíte chlapa oblečeného v sukni, hneď vám napadne, že niečo nie je v poriadku, alebo to bol jeho zámer. Žiaden chlap si do práce nevezme šaty a topánky na podpätku, ale na žene je úžasné to, že či už má na sebe tenisky, rifle a tričko, alebo suknu po kolená, nikto na ňu nebude pozerať, že je divná. A práve tento fakt som na svojom pohlaví milovala. 

Milujem varenie. Milujem, keď môžem pre svojho priateľa pripraviť úžasnú večeru, alebo výdatné raňajky. Myslím si aj, že ženy sú práve tie, ktoré by mali zabezpečiť pocit domova už len preto, že tú starostlivosť máme prosto v krvi. ALE! Toto veľké 'ale' pre mňa predstavuje obrovskú bariéru, do ktorej hádžu muži takmer všetky ženy. NIE JE TO NAŠA POVINNOSŤ! Nie je to naša práca! Našou prácou je naše povolanie, ktoré sme si vybrali rovnako ako muži. Domáce práce by preto nemali ostávať len na žene! Ak žijete v spoločnej domácnosti znamená to, že máte aj spoločné povinnosti. Čiže, spolu variť, spolu upratovať, spolu prať. That's it! 

Môžeme sa smiať, môžeme plakať, môžeme byť deťmi. Naše nálady sú úžasné. Ráno vstávať ako anjelik, dať si kávu, premeniť sa na levicu a v noci usíňať ako vyčerpaný diablik vedľa svojho muža. Áno. Ženy a ich nálady. Ale musím vám povedať, je to to najzábavnejšie na to, byť ženou. Ale, veľa mužov si myslí, že povaha nás definuje. To ako sa správam, keď mám tie dni absolútne nedefinuje tým, kým som. Nie som hysterická, ako si myslíš, keď chytím záchvat nervov po tom, ako niečo niekomu opakujem miliónkrát a nakoniec sa ma to ajtak opýta znova. To nie je hysterizmus. To je jednoduché vyplavenie pocitov šialenstva, do ktorých ma privádzajú ľudia, ktorí ma neberu vážne len preto, že som žena. Taktiež nie som ufňukaná koza len preto, že mi potečie jedna slzička pri sledovaní Titanicu. Každá žena plače, lebo vie, že taký chlap existuje skutočne len vo filmoch. To je len číra ľútosť a sklamanie a nie ufňukanstvo. Nálady, áno. Skúste si to, krvácať 7 dní každý mesiac, milí chlapi. Reálne ma zaujíma, ako by ste to zvládali vy. 

Nakoniec tu máme materstvo. Žena a jej nádherné puto s jej bábätkom. O tejto téme písať zatiaľ neviem. Nie som matkou. Ale čo v sebe mám je práve tá láska a neha, ktorú má každá z nás. Nie každá túži byť matkou, ale tu lásku nezaprie. Buď ju dáva svojmu domácemu maznáčikovi, partnerovi, hobby, ale máme ju v sebe. Tú vnútornú silu, ktorá nás obaľuje každý jedeň deň. Tú diplomaciu s ktorou riešime problémy, tá vychádza práve z hĺbky tej duševnej lásky. 

Sme kým sme a sme ženy. Nie je jedno, čo si o nás muži myslia. Nie sme slabé a už vôbec nie sme bezmocné. Sme to, čo muži potrebujú a za týmto tvrdením si stojím nech sa deje čo sa deje.  Do skorého videnia. SALUTE!